DRAČIA PERLA - Bariéra

V momente, keď vstúpili do podzemnej chodby, udrel Monike do nosu strašný zápach vychádzajúci z ciel väzňov. Bola to zmes neumytých ľudí, zvratkov a výkalov. Dievčinu úplne naplo a snažila sa nedýchať. Chodbou sa ozývali tiché vzlyky a keď sa Monika opovážila otočiť pohľad k jednej z ciel, odkiaľ trčala ženská ruka, uvidela dobitú nerozlišiteľnú tvár, ktorú pokrývala špina a krv.

Toto miesto bolo viac vysvietené ako koridory v hrade, no svetlo mu dodávalo oveľa temnejší nádych. Utrpenie bolo viditeľné v každej kobke, do ktorej Monika nazrela. Väzni boli vždy po jednom, v neuveriteľne úzkom priestore, kde na podlahe bola akurát slama.

„Vystri sa,“ šepla skoro bez hlasu Nina a Monika si uvedomila, že má stiahnuté ramená, akoby sa jej telo snažilo schúliť a chrániť pred tou hrôzou, čo videli oči.

Monika sa opatrne narovnala, aby tým nepritiahla zbytočnú pozornosť stráží, keď jej vtom blízko nohy dopadol pľuvanec – ich skupina zastavila.

„Škoda!“ začal sa smiať šialene väzeň, ktorý minul svoj cieľ. Vtom k nemu pristúpil muž, ktorý v tej časti väzníc stál v stráži, a cez mreže ho začal mlátiť tupým koncom oštepu. Väzeň sa schúlil do klbka, pričom jeho smiech sa obrátil v zúfalý nárek. Monika na to pozerala s hrôzou v očiach. Nechápala, prečo sa zajatec proste neposunie hlbšie do svojej cely, aby na neho stráž nedosiahla. No vtedy si všimla, že mal úplne doráňané ruky i nohy, jediné na čo mal silu, bol ten pľuvanec.

„Prepáč mi to Crofita,“ otočila sa k Monike zrazu stráž a muž sklonil hlavu k hrudi. „Nemal som sa nechať uniesť. Ak si ho želáš potrestať sama, ustúpim,“ dodal.

Dievčine sa na tvári zračil des, ktorý si našťastie všimla len Nina. Už sa chcela do toho vložiť, no Monika ju predbehla. „Prečo by ma mal zaujímať nejaký väzeň,“ odvetila s mrazivou ľahostajnosťou. V jej slovách nebola ani štipka ľudskosti, akoby ju naozaj nezaujímalo, či ten muž za mrežami žije alebo jej ho pred očami zabijú.

„Myslel som…“ začala stráž, no prerušila ho.

„Nie si tu na to, aby si myslel,“ precedila skrz zuby Monika a kývla hlavou skupine, nech pokračujú.  

Ren pozrel kútikom oka na muža v stráži. Bol to mladý, neskúsený chlap a po Monikiných slovách ním zjavne prebehli zimomriavky. Naozaj sa zľakol, že naštval skutočnú Crofitu a jej pes ho spáli na popol. Keď sa tak nestalo, ďakoval v duchu svojej kráľovnej za ochranu – bola pre neho, ako pre mnohých v kráľovstve Ohnivého draka – žijúcou bohyňou. Zároveň si však muž uvedomil, že sa celá situácia mohla obrátiť proti nemu a ten väzeň bol za to zodpovedný. Otočil sa teda k zajatcovi a ešte doňho párkrát silno buchol, kým neostal nehybne ležať.

Monika sa rozhodla nevnímať svoje okolie, lebo tá bezradnosť, ktorú pri pohľade na väzňov cítila, bola neznesiteľná. Namiesto toho uprela svoju pozornosť na Alu, ktorá pyšne kráčala po boku svojej panej. Dievčina rozmýšľala nad tým, či môžu naozaj veriť jej čuchu, v tomto smrade si totiž vôbec nevedela predstaviť, ako by bola schopná nájsť Kaia. No sučka viedla ich skupinu s neuveriteľnou rozhodnosťou.

Po chvíli Ala odbočila z hlavnej chodby do úzkej vysokej štrbiny medzi skalami, kde mohli prejsť len po jednom. Keď prekĺzli do priestrannejšej časti v pohorí vyrytej chodbe, uvideli oblúkovitý otvor, z ktorého vychádzala jasná biela žiara.

„Kde to sme?“ opýtala sa Monika nesvoja, napriek tomu, že tušila odpoveď.

„Pri komnate čarodejnice,“ odpovedala Nina napäto, pričom si pohľadom premeriavala jaskynný útvar. Ešte ani ona nebola v týchto častiach podzemia a o jasnej žiare vychádzajúcej z brlohu čarodejnice doteraz počula len strašidelné historky. Podľa klebiet, to krásne čisté svetlo chránilo tie najtemnejšie kúzla, ktoré veštica pozbierala za tisícky splnov svojho života.

Ala cítila nepokoj svojej panej, a preto si pred vchodom poslušne sadla.

Jediný, kto nebol vôbec vykoľajený, bol Ren. „Takže ho má tá bosorka,“ precedil skrz zuby. Prerazil si cestu medzi dievčatami a už chcel do brlohu veštice vtrhnúť, keď vrazil do neviditeľnej bariéry od ktorej sa odrazil ako gumová loptička.

Ren ťažko dopadol na chrbát, pričom z neho pád vyrazil dych. Keď si ťažko odkašlal, uvidel nad sebou Monikinu ruku a vďačne ju prijal. „Čo to bolo?“ opýtal sa, keď stál zase na nohách.

Nina na neho ani nepozrela, len skúmavo podišla k vchodu. Opatrne pinkla ukazovákom do bariéry a na zemi sa na moment objavilo písmo, ktoré si všimla, keď do neviditeľnej ochrany vrazil Ren.

„Už rozumiem, prečo tu nie sú stráže,“ vzdychla si Crofita. „Stojí tu, že dnu nemôže bez dovolenia vkročiť žiadny dračí potomok.“

Renom premkla zlosť a kopol do oštepu, ktorý mu vypadol pri páde. Zbraň narazila do kamennej steny a rozozvučala priestor pred komnatou veštice.

„Upokoj sa, niečo vymyslíme,“ chlácholila ho Nina, ale mužovi úplne zatemnel mozog. Ren cítil beznádej, jeho brat bol za tou neviditeľnou stenou, len kúsok od neho, a on mu nemohol pomôcť. Priam počul Kaiove žalostivé výkriky, napriek tomu, že bola chodba v skutočnosti tichá. Ren zúfalo padol na kolená a ten pohľad lámal Monike srdce. Otočila sa teda k bariére a pomaly k nej podišla.

„Ja nie som dračí potomok,“ povedala dievčina skôr pre seba, ale všetci upreli na ňu pohľad, keď jej prst nezastavila bariéra. Monika sa s núteným úsmevom obrátila k Renovi a predtým, než ju niektorý z jej spoločníkov stihol zastaviť, urobila krok dozadu, čím prestúpila za neviditeľnú stenu.

Ren okamžite vyskočil na nohy a ticho na ňu začal kričať. „Ty si sa zbláznila?! Nemôžeš ísť za čarodejnicou sama! Ak ťa chytí, dostane presne to čo chcela – silu Zeleného draka!“

„Pôjdem pre tvojho brata,“ udrela Monika do zeme svojím oštepom, pričom sa snažila tváriť rozhodne.

„Okamžite sa vráť!“ zúril Ren. „Môj ľud môže stratiť môjho brata,“ vyslovil, pričom sa mu zlomil hlas a na chvíľu sa zhrozil nad vlastnými slovami. „Ale nemôžeme stratiť silu Zeleného draka.“

Monika hľadela Renovi priamo do očí, v ktorých sa striedalo zúfalstvo s hnevom. Delilo ich od seba len pár centimetrov, ale muž ju nedokázal schmatnúť a stiahnuť späť na svoju stranu.

„Tomen povedal, že sa vrátim domov…“ začala Monika, ale Ren jej ostro skočil do reči.

„No nepovedal ti, v akom stave! A už vôbec nič nepovedal o tom, čo sa stane so silou môjho ľudu! Bez nej sme stratení, pochop to!“

„A ty pochop!“ skríkla na neho cez zuby, pričom jej oči nabrali jasnozelenú farbu. „Ja nie som váš hrdina. Jediné čo chcem, je získať späť svoj život.“ S tým sa Monika zvrtla a vykročila do komnaty. Za sebou začula ranu a kútikom oka videla, ako Ren zase vrazil do bariéry a teraz od nej odletel oveľa ďalej, než predtým.

„Ala,“ čupla si k sučke Nina. „Choď s Monikou. Chráň a počúvaj ju, akoby som to bola ja,“ poručila psovi, ktorý okamžite prebehol cez neviditeľnú stenu. Sučka zdvihla k Monike svoje červené oči a dievčina sa prvýkrát nestriasla z toho pohľadu.

„Hľadaj ďalej podľa Renovho pachu,“ poručila Monika a Ala zavetrila po okolí. 

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie