DRAČIA PERLA - Spomienka Zeleného draka

Ren sa uvelebil neďaleko Moniky a rozložil si pred seba svoje zbrane. Aby zabil čas, ktorý strávia vo voze, začal ich ostriť. Moniku to rozhodilo, pretože zvuk brúsenia čepelí v pozadí jej panických myšlienok a skákanie voza na nerovnej ceste v dievčine vyvolávali pocit skazy. Každým cinknutím sa dostávali bližšie k hradu kráľovnej Iris, ktorej meno v Monike vzbudzovalo nielen nenávisť ale i strach.

Ren si po chvíli všimol, že kvety cheng začali cez svoje krabice prenikavo blikať a pozrel na dievčinu, ktorá hľadela cez malú škáru v plachte na vzdiaľujúce sa mestečko Hattapi. Monika mala pevne zopnuté pery a na tvári sa jej zračil napätý výraz. Ren ju chcel upokojiť, niečo jej povedať, možno poďakovať za to, že s ním prešla do jeho sveta, a tak sa postavil a podišiel k nej.

Monika k nemu prekvapene otočila pohľad, keď jej chytil ruku, ktorú mala položenú na kolene. Čakala na to, čo z neho vypadne, ale Ren nedokázal nájsť tie správne slová a keď si uvedomil, čo robí, znervóznel. Dievčina mu venovala jemný úsmev, ktorým mu naznačila, že je v poriadku a nemusí sa o ňu strachovať. Ren pohotovo prikývol, akoby mu tá situácia prišla nepríjemná a vrátil sa na svoje miesto brúsiť zbrane.

Monike jeho výraz tváre prišiel komický, vedela, že ju chcel upokojiť slovami, no práve to, ako ho to gesto rozklepalo, bolo to, čím zmiernil jej obavy. Dievčina obrátila pohľad na prašnú cestu, ktorou ich voz prechádzal, a sledovala okolie. Všimla si, že čím viac sa blížili k mestečku Lisoa, nad ktorým sa týčil hrad Ohnivého draka, tým bolo okolie suchšie. Stromy postupne redli a zem pokrývala suchá žltohnedá tráva. Vzduch sa tiež postupne otepľoval.

Monike po čase prišlo nevoľno, horúčava, trasúci sa voz a obavy urobili proste svoje. Skúsila si podoprieť hlavu, ale vôbec to nepomohlo. Uprela teda pohľad na pevný bod vonku, na suchý krivý strom, keď vtom zaregistrovala havrana s bledomodrými očami. Moniku striaslo a zrazu uvidela spomienky, ktoré nepatrili jej.

***

Stál v jaskyni s rukou položenou na skamenelom tele svojej dračej matky. Jeho súrodenci ju pomocou svojich schopností takto pochovali a on zabezpečil jaskyňu mágiou, aby matkin večný spánok nemohol nikto rušiť. A predsa teraz na miesto jej posledného odpočinku doviedol cudzinca.

„Sokar,“ oslovil ho vodca Senlinov, ktorý stál za ním.

Dračí vládca k Rinkovi cítil odpor, s celým týmto plánom svojich súrodencov nesúhlasil, no nemienil dovoliť, aby sa pri hrobe jeho matky obšmietal ten špinavý kríženec bez jeho dozoru.

„Škrupiny sú tam,“ odvetil s nechuťou Sokar a cítil, ako ho jeho spoločník prebodol pohľadom. „Čo je? Pozbierať ich snáď dokážeš už i sám, nie? Alebo sa ti nepáči, že ma nebudeš mať na očiach?“ podpichol ho dračí vládca a Rinku si odfrkol.

„Nie, naopak, dúfam, že niečo skúsiš. Aspoň celá táto HRA na mier bude za nami,“ odsekol vodca Senlinov s dlhými blond vlasmi v cope a priliehavým pancierovým odevom, ktorý mu zakrýval celé telo.

Rinku podišiel k hniezdu, ktoré poznačil čas, no škrupiny vajíčok tam ešte stále boli.

„Tu sú škrupiny len z troch vajec,“ skúmal hniezdo vodca Senlinov, pričom opatrne nakladal škrupiny do svojej handrovej tašky.

„Škrupiny z môjho vajíčka sú v tele našej matky,“ a pohladil kameň, na ktorom mal stále položenú ruku. „Odporúčam ti, aby si ma nepokúšal. Len kvôli tým vašim zbraniam neporuším jej večný pokoj! Škrupiny z troch vajec vám budú musieť stačiť!“

„Toto sa Rade Dimian nebude páčiť,“ postavil sa Rinku, keď mal všetky škrupiny v taške.

„Nezaujíma ma, čo si vaša RADA myslí! Môžeš sa tešiť, že som ťa vôbec pustil na toto posvätné miesto, ty špinavý kríženec!“ odsekol Sokar s odporom v hlase.

Vodcovi Senlinov automaticky skĺzla ruka na meč, no rýchlo si útok rozmyslel a najpokojnejšie, ako mohol, vykráčal z brlohu.

Sokar venoval láskyplný pohľad svojej skamenelej matke a znova pohladil jej hrob.

„Dúfam, že sa dobre bavíš, Loky,“ povedal potichu Sokar a pozrel za seba na havrana s desivými bledomodrými očami, ktorý sedel na malom kameni pri vchode do jaskyne. Chvíľu na seba hľadeli, potom sa havran zatriasol a z jeho tieňa sa vyzdvihla postava. V momente pred dračím vládcom sedel vysoký muž, ktorého tvár bola zahalená kapucňou dlhého čierneho plášťa.

„Viac by som sa bavil, kebyže sa tak strašne nekrotíš,“ povedal mu pobavene Loky.

„Čo chceš?“ odsekol Sokar, ignorujúc jeho poznámku.

„Vieš, že ten Rinku má pravdu, však? Rade Dimian sa nebude páčiť, že nedostanú škrupiny i z tvojho vajíčka. Takto, keď zakomponujú tie škrupiny do svojich zbraní, tak budú mať obranu len proti tvojim súrodencom, proti tebe nie. A oni si na teba niečo vymyslia…“

***

Monike v ušiach zaznel strašný škodoradostný smiech a prestrašene vyskočila na nohy. Voz práve vtedy pohupol, stratila rovnováhu a spadla. Ren k nej okamžite podišiel a pomohol jej pozbierať sa zo zeme.

„Čo tam vzadu robíte?!“ začuli Olyho hlas.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Moniky Ren, keď jej pomohol posadiť sa na krabicu s kvetmi.

„Áno, len som si udrela lakeť,“ zašomrala hladiac si pri tom ruku.

„Mám zastaviť?!“ ozval sa z predu zase Olyho hlas.

„Nie, pokojne pokračuj!“ odpovedal mu Ren.

Vtedy k nim prekĺzla spredu Nina a prekvapene na nich pozrela. „Čo sa stalo?“ podišla k nim.

„Nič, len som spadla,“ zahundrala Monika a pozrela von škárou v plachte – po havranovi nebolo ani stopy. Zmätene si vzdychla a pozrela na ustarostené tváre svojich spoločníkov. „Som v poriadku,“ usmiala sa dievčina, „naozaj, nič mi nie je.“

„Tak dobre,“ vzdychla Nina a vytiahla zo svojej malej tašky pečivo, ktoré rozlomila na polovicu. „Najedzte sa, cesta je ešte dlhá,“ s tým sa vrátila dopredu k Olymu.

Ren si sadol oproti Monike a začal si ju premeriavať pohľadom – vyzerala zmätene.

„Videla si niečo?“ spýtal sa jej Ren skúmavo, ale dievčina upierala pohľad na pečivo, ktoré mala v lone, a vôbec jeho otázku nepočula.

Moniku pohltili myšlienky. Došlo jej, že sen, ktorý mala v lese Niú, kde sa liahli draky, nebol sen. Videla spomienky Zeleného draka. Videla, ako sa zrodili vládcovia tohto sveta. Sokar, ktorého moc teraz mala, bol úplne iný, než ako si ho predstavovala. Prúdilo v ňom veľa zlosti a to v dievčine vzbudzovalo neistotu...

Potom si Monika spomenula na škrupiny. Ren jej hovoril, že Senlini majú špeciálne zbrane, ktoré im pomáhajú udržať ich moc pod kontrolou – toto do nich dávali! Škrupiny z vajíčok dračích vládcov!

A ten havran s bledomodrými očami… musel byť Loky! Monika si v tomto bola istá! Ale prečo si s ňou zahrával? Prečo jej dal ten recept?

Vtom dievčina strčila Renovi do lona pečivo, ktoré jej dala Nina, a začala sa prehrabávať taškou od Loren. Po chvíli z nej vytiahla zvitok, ktorý získala v Hattapi, a rýchlo ho rozvinula, akoby dúfala, že sa na ňom zrazu objavia odpovede. Ale stále to bol ten istý, pre ňu nečitateľný, recept na gavalas ako predtým.

Monika si žalostne vzdychla a pozrela na Rena, ktorý na ňu bezvýrazne hľadel. „Si si istá, že si v poriadku?“ opýtal sa jej muž opatrne, akoby hovoril s bláznom. Dievčina sa na neho kŕčovito usmiala a napchala si do úst pečivo, ktoré si od neho zase zobrala. Monika ho nechcela svojimi zisteniami zaťažovať. Boli tak blízko hradu kráľovnej Iris, že to bolo cítiť vo vzduchu. Nemohla mu odvádzať pozornosť od záchrany jeho brata, keď ani nevedela, prečo sa stretla s Lokym, a prečo jej tie spomienky Zelený drak ukázal...

***

Monika si po tom incidente zdriemla, cesta bola totiž nielen dlhá ale i nepohodlná, a len takto sa jej podarilo upokojiť svoj žalúdok.

Prebrala sa až keď Ren odtiahol plachtu vozu a pozrel von. Vzduch bol presýtený prítomnosťou sily Ohnivého draka a ten dusný vzduch Rena donútil zamračiť sa. „Už sme v Lisoe,“ šepol Monike a dievčina so záujmom vykukla cez škáru v plachte.   

Prvá časť. Predošlá časť. Pokračovanie